Klasifikácia schopností
V zásade možno schopnosti deliť na všeobecné a špeciálne. Za všeobecnú schopnosť sa považuje inteligencia. Mnohí autori ju chápu ako všeobecnú adaptabilitu, prispôsobivosť, schopnosť účelne sa zariadiť v daných podmienkach. Táto všeobecná schopnosť sa môže rôzne utvárať: u matematika sa vyvinie do brilantného abstraktného myslenia, u ambicióznej čašníčky do psychologického postrehu, u artistu v obdivuhodnú pohybovú presnosť atď.
Špeciálne schopnosti.
Patria sem predovšetkým verbálne schopnosti. Neide iba o schopnosť vyjadrovať sa, ale najmä o schopnosť chápať zložité vzťahy vyjadrené slovami. Vynikajúce verbálne schopnosti musí mať okrem filozofa psychológ, právnik, učiteľ, agent. Naproti tomu technik alebo výtvarný umelec môže mať tieto schopnosti v slabšej miere. Dokonca by sa dalo povedať, že u inžiniera je tak trocha podozrivé, ak príliš dobre a veľa hovorí.
Priestorové schopnosti alebo priestorová predstavivosť zahrňuje v podstate tri dôležité schopnosti: priestorovú orientáciu, vizualizáciu a kinetickú predstavivosť.
Numerická schopnosť sa prejavuje v rýchlom a bezpečnom zaobchádzaní s číslami pri jednoduchých matematických úkonoch.
Pamäťové schopnosti, psychomotorické schopnosti, umelecké schopnosti. Bolo by možné hovoriť i o ďalších špeciálnych schopnostiach.
Vplyv dedičnosti a prostredia na rozvoj schopností
Prakticky na všetky ľudské vlastnosti má vplyv jednak dedičnosť a jednak prostredie. V súvislosti so schopnosťami sa o tomto probléme diskutovalo azda najviac. Sú individuálne rozdiely v schopnostiach spôsobené rôznou dedičnou výbavou alebo rôznosťou prostredia, ktoré na nás od detstva pôsobí?
Doba, kedy sa otázka kládla takto (buď - alebo), je už za nami. Dnes už nikto netvrdí, že človek je pri narodení „tabula rasa“, ani že jeho duševné vlastnosti sú predurčené už pri počatí! Dnes otázka znie do akej miery sa na individuálnych rozdieloch podieľa dedičnosť a do akej prostredie. Najviac sa tento problém skúmal na inteligencii.
Je možné uviesť rad argumentov tak pre tvrdenie, že rozhodujúci je vplyv dedičnosti, ako aj pre tvrdenie, že rozhodujúci je vplyv prostredia. Bolo by možno hovoriť o „vlčích deťoch“ v prospech vplyvu prostredia ako aj o monozygotných dvojičkách v prospech vplyvu dedičnosti. Väčšina autorov sa však nazdáva, že inteligencia je asi z 80% dedičná. Tomuto číslu však treba rozumieť. Predovšetkým si treba uvedomiť, že k faktorom prostredia, ktoré sa prejavujú na finálnej úrovni dospelej inteligencie, nepatrí iba výchova, psychologické pôsobenie atdˇ., ale aj biologické faktory, ktoré sa uplatňujú v priebehu vnútromaternicového života i neskôr. Napr. chudobná výživa (bielkovinný hlad) matky počas tehotenstva i v časnom štádiu vývinu môže nenapraviteľne poškodiť rozvoj inteligencie. Aj samotné číselné vyjadrenie si vyžaduje objasnenie. Uvedené čísla samotné o sebe môžu byť klamlivé. Laik, ktorý nepozná matematickoštatistické základy výskumu dedičnosti, si povrchným spájaním ľahko odvodí, že inteligenciu jednotlivca možno zvýšiť najviac o 20%. A pretože orientačným číslom pre inteligenčný kvocient je 100, spojí si ľahko uvedené percentá s bodmi IQ. To je však obrovský omyl! Z uvedeného pomeru 80:20 možno z teoretických rovníc odvodiť, že v rade prípadov je zvýšenie (alebo zníženie) IQ o viac ako 20 bodov možné vplyvom prostredia. Nie je tu rozpor s faktami, ktoré sme práve uviedli.
U ktorých detí je možné za súčasného stavu psychológie a pedagogiky podstatne zvýšiť IQ? Predovšetkým u zanedbaných detí, ktoré sa môžu po prechode do vysoko podnetného prostredia alebo i len normálneho prostredia veľmi rýchlo intelektovo rozvinúť - pokiaľ však nedošlo k hrubému výchovnému zanedbaniu v kritickom období. Nesmú sa však zamieňať zanedbané a zaostávajúce deti. Veľa zaostávajúcich detí je blízko stropu svojich možností a s ich inteligenciou možno aj pri najväčšej starostlivosti urobiť len veľmi málo. Samozrejme, že i to „málo“ stojí za veľké výchovné úsilie, pokiaľ obohatí život postihnutého dieťaťa. Toto „málo“ môže v podstate znamenať rozdiel medzi pasívnym objektom starostlivosti a človekom, ktorý sa vie aspoň v minimálnej miere o seba postarať, alebo medzi invalidom a pracujúcim človekom. Dnes sa pozeráme na mentálne postihnutých ako na plnoprávnych občanov, ktorí potrebujú od spoločnosti viac, než môžu samotní poskytnúť.
Ako zložitý je problém podielu dedičnosti a prostredia v schopnostiach a ako ľahko možno nepochopiť zmysel uvedených 80% pre dedičnosť, ilustruje táto úvahu. Keby sme dali všetkým deťom ideálne podmienky na rozvoj rozumových schopností v rodine, v škole atdˇ. (a keby sme zabezpečili aj optimálny rozvoj pred narodením), potom by podiel dedičnosti v individuálnych rozdieloch bol nie 80%, ale 100%. Naopak, ako budú mať niektoré deti (napr. deti rodičov s lepším postavením) neporovnateľne lepšie podmienky pre rozvoj intelektu ako ostatné deti, úloha prostredia v individuálnych rozdieloch sa podstatne zvýši.
Význam schopností
Myslím si, že nikto dnes nepochybuje o tom, že schopnosti sú v živote človeka veľmi dôležité. Ide však o to, ako sú dôležité. Na tom, akú prácu bude človek v živote vykonávať, aké postavenie bude zaujímať a do istej miery teda akým spôsobom bude žiť, podieľajú sa jeho schopnosti asi v jednej tretine. Druhá tretina pripadá na jeho povahové vlastnosti a tretia je - z hľadiska indivídua - náhodná. čo sa tým myslí? Vieme napr., že niekedy sa človek dostane čírou náhodou do spoločnosti, ktorá ho veľmi silno ovplyvní a určí jeho ďalší život. K týmto, z hľadiska indivídua náhodným faktorom, patrí samozrejme najmä rodina, v ktorej vyrastá a na ktorej nemálo záleží. Predpoveď, ktorú o ľuďoch robíme na základe ich schopností, sa preto nutne - aj keby sme tieto schopnosti poznali dokonale - splní iba čiastočne, v niektorých prípadoch lepšie, v iných horšie.
Krátkodobá predpoveď na základe schopností je lepšia ako dlhodobá a nesmieme sa dať od ich diagnostikovania odradiť povedzme tým, že úspech vo vysokoškolskom štúdiu je len v neveľmi vysokej korelácii s inteligenčným kvocientom, ktorý mal jednotlivec vo veku 10-15 rokov. Určenie podielu schopností na životnej dráhe človeka môžeme považovať za reálne iba za predpokladu ako tak stabilizovaných pomerov. Celospoločenské otrasy, ako je napr. vojna, ovplyvnia ľudské osudy tak dokonale, že naše predpovede väčšinou zlyhajú.
Druhou otázkou pri posudzovaní osobnosti človeka je otázka, čo chce. Ako sme už povedali, je to najmä otázka motivácie, cieľov, ideálov, potrieb, záujmov. Ak chceme porozumieť správaniu ľudí, pochopiť ich a vedieť aj predpovedať do budúcnosti, ako sa za rôznych okolností budú správať, potom sa prirodzene pýtame, čo chcú, o čo im ide, čo ich baví, zaujíma a teší alebo zasa čoho sa boja, v čo dúfajú, o čom snívajú. Pýtame sa, aké sily ich uvádzajú do činnosti, odborne povedané silno a k čomu sú motivovaní.
Jeden môj kolega je fantasticky usilovný. Vedecká práca je jeho vášeň. Všetko, na čo sa pozrie, čo prežíva, o čom hovorí s ľuďmi, sa mu mení na zaujímavý psychologický problém. Manželka ho musí nútiť, aby si vybral aspoň časť dovolenky. Ako vysvetliť túto nezvyčajnú pracovnú motiváciu? Teší ho natoľko práca sama - dobrodružstvo poznania? Alebo ho ženie ctižiadostivosť? Alebo je v tom neistota, neschopnosť vyplniť volný čas podľa svojich ideálnych predstáv? Uteká do práce pred ľudskými vzťahmi? Alebo má pred sebou určitý vysoký cieľ, ideálnu predstavu o tom, čo by mal pre spoločnosť vykonať? A môže byť taký cieľ sám o sebe silou, ktorá preniká celým životom a určuje jeho štýl?
Motívy človeka vytvárajú veľmi zložitú štruktúru, rôzne sa prepájajú, kombinujú. Určitý čin často slúži niekoľkým motívom naraz, je viacnásobne motivovaný. Napríklad v nedeľu pôjdeme na výlet súčasne preto, aby sme urobili deťom radosť, aby sme si zašportovali, aby sme pobudli s priateľmi, aby sme unikli samote a súčasne aby sme boli konformní k svojmu okoliu, ktoré by považovalo za čudné, keby sme zostali napriek peknému počasiu doma. Pre spleť motívov je ďalej typické vytváranie odvodených motívov, ktoré často tvoria celé reťazce. Napr. túžba získať nejaké dievča vedie mladého človeka k túžbe vyniknúť vo futbale, tá zasa vedie k záujmu o športový klub a tento záujem k snahe získať si priazeň funkcionárov klubu... Pokúste sa sami zamyslieť sa nad niektorými vašimi činnosťami a motiváciou, ktorá k nim vedie. Uvidíte, že to vôbec nie je také zložité.
Rozdiely v ľudskom správaní a v jeho výsledkoch, ktoré sú spôsobené rozdielmi v motivácii, bývajú obrovské. Ak je úspech alebo neúspech v povolaní, v športe a pod. závislý z jednej tretiny na schopnostiach, potom možno povedať, že dôležitosť motivácie je zvyčajne rovnako veľká. Poznáme ľudí, ktorí sa pri mierne nadpriemerným nadaním stali - vďaka veľkej usilovnosti alebo inému húževnatému úsiliu - univerzitnými profesormi, a na druhej strane existujú prípady inteligenčných kvocientov na hranici geniality, ktorých nositelia to nikdy nedotiahli ďalej ako na priemerných pracovníkov.
K teórii motivácie
Motivačné sily (potreby, motívy, pudy, hodnoty, záujmy, postoje, ciele), ktoré vedú k správaniu rôzneho druhu, sú pre nás akosi samozrejme „evidentné“. Vieme o nich z introspekcie a z pozorovania iných. Vieme, že hlad, chuť porozprávať sa alebo láska k pravde sú mocné sily. Istým spôsobom to prežívame. Ale ak máme o nich hovoriť všeobecne a systematicky, tak ako si to vyžaduje vedecký prístup, potom nás zdanlivá samozrejmosť môže sklamať. Napríklad pokus o uspokojivú definíciu motivácie zlyháva a nedarí sa podať všeobecnejšie prijímanú definíciu.